Fotím čokoľvek zaujímavé - Igor Stančík

Publikováno: 5. prosince 2018 | autor Redakce
Igor Stančík

Igora Stančíka a jeho fotografie znám už delší čas a opravdu nejen z Facebooku. Přiznám se, že když poprvé přišel s fotografickou reportáží z operačního sálu, dost jsem mu záviděl. Na jeho snímcích je patrné, že se dokáže v prostředí rychle zorientovat a zachytit z něho to nejpodstatnější. V tom je síla a um reportážního fotografa. A tak mi dovolte vám ho představit v krátkém rozhovoru.

Rudolf Stáhlich

Povídáme si...

Znám vás jako velmi aktivního a kvalitního reportážního fotografa. Fotil jste už leccos. Co z toho nejraději?

Čokoľvek zaujímavé. Viem, je to relatívne neurčitá odpoveď, ale najpravdivejšia. Potrebujem neustálu zmenu a vyhľadávam náročné podmienky. Či už z pohľadu slabého svetla alebo meniacich sa okolností, prípadne požiadavky na rýchle spracovanie fotografií. Túto náročnosť som si užil pri fotení cyklistických pretekov, kedy som fotil z motocykla a počas jazdy spracovával a odosielal fotografie. Ak by som mal byť žánrovo konkrétny, tak v súčasnosti ma najviac priťahuje divadelná fotografia, ktorá je veľmi náročná na pohotové oko a dokonalé splynutie fotografa a používanej techniky.

Každého fotografa se vždy ptám na jeho začátky. Máme své začátkyv všichni tak nějak rádi a hlavně s oblibou vzpomínáme. Jak jste začínal vy?

Úplne obyčajne. Tak ako drvivá väčšina fotografov, ktorých poznám. Fotil som kvietky, konáriky, ceruzky v pohári a neskôr moje deti. Zavrchol umenia som považoval rozmazané pozadie.To bolo ešte s kompaktom Sony HX-5. Neskôr som si zaobstaral Nikon D90 a k nemu Nikkor 55−300 mm a Nikkor 50 mm f/1,8. Tápäťdesiatka mi ale bola časom pridlhá, tak som ju vymenil za Nikkor 35 mm f/1,8. To bolo v roku 2014, hľadal som sa, skúšal som rôzne smery a o rok neskôr sa to rozbehlo. Uspel som v súťaži AMFO a následne sa mi podarilo zvládnuť fotenie cisárskeho rezu. Vtedy mala táto moja práca veľký úspech a upútala množstvo ľudí na Slovensku aj v Čechách.

Jsem z lékařské rodiny, mám kamaráda primáře neurochirurga, zúčastnil jsem se řady náročných operací, ale u vašich snímků z operačních sálů se vždy strašně rád zastavím. Jak a čím je vlastně fotíte?

Pri fotení operácií je najdôležitejším prvkom fotoaparát s vysokým rozlíšením. Potrebujem sprostredkovať veľmi detailný pohľad na operačné pole a prácu chirurga. Na rozdiel od produktovej fotografie, kedy si fotograf všetko starostlivo nasvieti a pripraví každý fotený detail, je fotenie operácie úplne iné, pretože na každý záber mám minimum času. A výsledok by mal byť rovnako veľmi presný a detailný. Avšak pri operácii nemám bezprostredný prístup k hlavnému miestu deja a musím fotiť zo vzdialenosti, ktorá je bezpečná pre pacienta. Výrazne mi pomáha teleobjektív, no potrebujem aj vysoké rozlíšenie snímača, aby som mohol urobiť výrezy, ktoré zobrazia potrebné detaily.

Vím, že se naši čtenáři rádi o fotografické technice baví a taky si nechají poradit. Jaké používáte objektivy a proč?

Skúšal som viaceré typy, ale v súčasnosti pri fotení operácií používam tri. Nikkor 24−70 mm –tento mi však slúži iba na dve, možno tri fotky, keď chcem urobiť záber na celú operačnú sálu. Najdôležitejší je objektív Nikkor 105 mm f/2,8, s ním nafotím 80 % celej operácie. Má ideálne ohnisko a nemusím byť príliš blízko. A keďže ide o makroobjektív, tak dokáže ostriť aj v prípade, že blízko pristúpiť viem a môžem. Zvyšok záberov robím so starším teleobjektívom Nikkor80−200 mm f/2,8. Väčšinou ide o detaily tváre operatéra, prípadne medicínskej techniky. Čo sa týka fotoaparátu, používal som Nikon D800 s rozlíšením 36 Mpx a teraz pracujem s Nikonom D850 a rozlíšenie vzrástlo na 45 Mpx.

Ale ještě zpět k fotografickému dokumentu a reportážní fotografii: Co říkáte současné úrovni těchto žánrů u nás a který z dnešních fotografů se vám líbí?

Ja si myslím, že iba málo z tých, ktorí sú označovaní ako reportážni fotografi, nimi naozaj sú. A rovnako málo z nich vie, že reportáž vlastne nerobia. Tým netvrdím, že ja reportáž robiť viem a že ju robím dobre. Mám však svoj názor a ten je taký, že reportážou nemožno nazývať zhluk rôznych fotografií z nejakej udalosti. A už vôbec nie také, na ktorých ľudia pózujú fotografovi. Viacerí moji kolegovia sa snažia urobiť fotografiu zaujímavej pózy alebo gestikulácie, ale to nemá byť hlavným cieľom, iba prostriedkom k vytvoreniu celku. Neviem uviesť konkrétneho fotografa, pretože si neviem spomenúť, či som za posledný rok videl niečo, čo by som označil za reportáž. Spravodajstvo áno, dokument áno, ale reportáž nie. Dnes sa ako reportáž označuje veľmi široké spektrum prác, no problematika je trochu zložitejšia. Podľa môjho názoru úlohou reportáže totiž nie je sprostredkovať fakt, ten je iba východiskom, s ktorým je potrebné ďalej pracovať. Mala by byť viac autorská, mala by niesť rukopis fotografa a sprostredkovať udalosť analytickým pohľadom. Hľadať skryté mini príbehy, interakciu osôb a prostredia, nájsť mimiku a gestá, ktoré sú zdanlivo nepodstatné, no pritom často krát nesú silné posolstvo. Toto je veľmi ťažké a fotograf si musí presne uvedomovať, čo robí a prečo to robí, nie iba fotiť, čo sa okolo neho deje, a potom z toho urobiť výber. Za reportáž sa často nesprávne vydávajú série fotografií, čo vidno aj pri súťažiach, kedy už samotní vyhlasovatelia nesprávne stanovujú kategóriu reportáž s podmienkou prezentácie série. To je, akoby som mal prihlásiť hokejistu na súťaž krasokorčuliarov.

Nemohu nezmínit sociální sítě, současný fenomén prezentace fotografů. Jak se na ně díváte (mám na mysli hlavně Instagram a Facebook), na jejich význam pro kvalitní fotografii − a co naopak vytištěná fotografie?

Fotografom nie je ten, kto vlastní a používa fotoaparát, a fotografiou nieje všetko, čo takíto autori publikujú. Neviem, či sociálne siete majú vplyv na kvalitnú fotografiu, no istotne majú veľký vplyv na nárast ľudí, ktorí sa snažia fotiť. Niekedy mám pocit, že nie kvôli tomu, aby sa naučili fotiť, ale aby získali uznanie svojho okolia. A tak to aj vyzerá. Vyrastá armáda fotoklonov. Títo kopírujú svoje vzory a tvoria veľmi podobné fotografie.Najviac je to vidieť v svadobnej a portrétnej fotografii. Vytráca sa osobný vklad, osobité vnímanie každého z nás, pretože sú narušené záplavou workshopov, z ktorých vychádzajú nové a nové kópie školiteľov. Platí, že sociálne siete sú dobrým sluhom, ale zlým pánom. Ak ich fotograf dokáže využiť vo svoj prospech a pochopí zákonitosti, tak mu môžu priniesť veľký osoh. Fotka na Facebooku má upútať a udržať pozornosť na mojej práci, mala by však putovať do tlačiarne a na papier. Až po vytlačení získava to správne čaro. Keď mám v rukách moje fotografie, dostavuje sa akýsi pocit, ktorý môžeme nazvať pocitom ukončenej práce.

A nakonec plány: Co chystáte, nějaký projekt? Prozradíte?Čakajú ma dve zaujímavé operácie. Jedna z nich bude pokračovaním maxilofaciálnej rekonštrukcie sánky. V tej druhej pôjde o operáciu lebky malého dieťaťa. V športovej oblasti ma čaká biatlonová sezóna, budem fotiť dva svetové poháre a v marci majstrovstvá sveta vo Švédsku. Nedávno som sa vrátil z Innsbrucku, kde som fotil majstrovstvá sveta v cyklistike a v budúcom roku ma čakajú ďalšie veľmi zaujímavé podujatia svetovej cyklistiky. Na divadelnom poli rozvíjam úspešnú spoluprácu s Horáckym divadlom v Jihlave, kde fotím túto sezónu všetky premiérové inscenácie.

Celý článek spolu s kvalitně vytištěnými fotografiemi naleznete v aktuálním prosincovém vydání FotoVideo!

FotoVideo 12/2018

Za 10 dní
vyjde nové číslo FotoVideo.
new-magazine.jpg
Tento web používá k poskytování služeb soubory cookie.