Jozef Boroň

Publikováno: 19. ledna 2016 | autor Redakce
Jozef Boroň

Fotografujem na formát 4 x 5 ,13x18 a 24x30 aj preto,že zdieľam názor,že digitálna fotka nemá "dušu" ,nie je v nej žiadna emócia a nemá budúcnosť aj v tomto digi - pixelovom svete.

Nechcem ísť cestou, kde 90% fotografov robí zo žien voskové monštrá. Používam historickú techniku, v spojení s historickými objektívmi. Negatív následne vyvolám a spracujem do minimálného rozmeru A4. Výsledná fotografia tak neprešla počítačom ale klasickou cestou tzv.mokrým procesom (pozitív). Mojou srdcovkou je fotografovanie tzv.zátišia, ktorého priekopnikom a mojím veľkým vzorom je p.Josef Sudek.

Tiež mojou obľúbenou historickou fotografickou technikou je fotografovanie na sklo.

FOTOGRAFIA S DUŠOU

Občas sa pozeráme na historické fotografie a máme pocit, že tie majú v sebe niečo viac. Prečo je to tak? Prečo vidíme na starých fotkách tak výrazne každý detail? Vo svete je využívanie historických techník fotenia veľmi cenené. U nás, naopak, o tom ľudia nevedia skoro vôbec.

Snažil som sa o dokonalosť fotografie. Kupoval som si najnovšie digitálne fotoaparáty. Ďalšiea drahšie...Raz som narazil na veľmi starý fotoaparát, stál oveľa menej ako digitálne, približne sto eur. Keď som si vyskúšal fotenie, bol som šokovaný. Krásou a detailom fotografie. To som bol len na začiatku. Začal som zisťovať informácie, skúšať techniky.

Trochu z histórie

Najstaršiu fotografiu, ktorá sa zachovala dodnes, urobil v roku 1826 Francúz Joseph Nicéphore Niépce. Na fotenie sa v tom čase používali jednoduché fotoaparáty, v ktorých sa lúče svetla odrážali od objektu, prechádzali cez malý otvor v tmavej skrinke. Aby vytvorili prevrátený obraz na protiľahlom tienidle vo vnútri. Vznikali však fotografie, ktoré neboli stabilné. Niépce tento problém vyriešil tak, že do svojho aparátu vložil kovovú platničku pokrytú tenkou vrstvou živice a olej. Po mnohých hodinách vznikla fotografia. Tieto metódy fotenia zlepšoval ďalej Francúz Louis Daguerre a Angličan William Fox Talbot. Fotením sa zaoberali nielen významné osobnosti v Anglicku, v Amerike či v Európe. Budeme prekvapení, ale nezaostávali sme ani my na Slovensku. V roku 1840 dokončil návrhy dvoch objektívov významný rodák zo Slovenska, Jozef Petzval. Boli to objektívy portrétový a krajinkársky. Petzvalov vynález objektívov mal svetový význam – stal sa zakladateľom modernej fotografie v celosvetovom význame.Vývoj objektívov a fotoaparátov pokračoval až k dnešnej digitálnej podobe. Naše súčasné vedomosti o fotografovaní sú bežne minimalizované na stlačenie tlačidla „ON“.

Digitálna fotografia, akú ju poznáme dnes, pracuje so svetlom, priestorom a samotným objektom plocho. Bez schopnosti zachytiť skutočný detail a atmosféru. Používam pri fotení staré aparáty naveľký formát: Graflex 4x5 a ICA Dresden 13x18 a 24x30 . Negatív následne vyvolám a spracujem do minimálneho rozmeru A4. Výsledná fotografia neprechádza vôbec počítačom, ale klasickou cestou tzv. mokrým procesom (pozitív).Vďaka foteniu bez úprav ide vždy o skutočný originál. Fotografovanie historickými technikami je náročné, je to „kumšt“. Prístroje nie sú ľahké, ani na nosenie, ani na ovládanie. Rád fotím zátišia v prírode. Mojím vzorom bol Jozef Sudek. Mnohokrát nosím ťažké prístroje skoro ako šerpa. Občas, keď niekoho stretnem v prírode, ľudia sú starými prístrojmi úplne fascinovaní. Už to vôbec nepoznajú.

Dva dni v komore

Keďže je dnes veľmi málo fotografov, ktorí robia s historickými technikami, je ťažké dostať sak tomu, ako to treba robiť. Trvalo roky, množstvo času a peňazí, kým som našiel spôsob, ako na to. Všetko som sa naučil sám. Kým vidíte výsledok fotenia, trvá to dlho, aj dva dni, a často sa fotka nepodarí. Ale ak áno, taktechnická kvalita, atmosféra, svetlo a energia fotografie sú úplne iné ako pri digitálnej fotke.

Ľudia hneď zistia, že je niečo inak. Niečo sa im na fotke páči a nevedia to hneď definovať. Pýtajú sa, ako to bolo fotené. Vyskúšal som viaceré historické metódy fotenia. Pri fotení na sklo ide o fotenie na sklenené platne. Tie si vyrába sám. Najprv mi v sklenárstve narežú potrebný formát skla. Pripravím sidosku tak, že ju pokryjem špeciálnou emulziou. Tú si tiež vyrobím. V Európe poznám párfotografov, ktorí fotia historickými technikami. V Poľsku, vo Švajčiarsku a v Nemecku. Neviem o tom, že by tu okolo bolo viac nadšencov, napr. pre fotografovanie na sklo. Vytváranie fotografie rôznymi technikami je dôležité. Nielen ako zachovanie nejakej historickej metódy, ale ako spôsob zachytenia krásy toho, čo fotíme. A jej jedinečnosti.

Nič sa neopakuje

V svojej práci sa držím zásady, že nefotím jednu expozíciu dva alebo viac krát. Všetko si pripravím, predstavím vopred. Hoci je to, čo vidím, hore nohami, v hlave si to otočím a rozmýšľam nad výsledkom. Samotné stlačenie spúšte je jedinečný okamžik. Buď fotografia vyjde na prvý krát alebo nie. To už však vidím až v komore. Fotky neorezávam, neupravujem. Digitálne fotenie považujem za fotenie bez nutnosti hlbšie rozmýšľať. Pretože sa „nacvaká“ množstvo fotiek, ktoré sa vyberú, orežú, upravia... Digitál nemá schopnosť a možnosť vytvoriť to, čo staršie metódy fotenia. Preto by som chcel venovať ešte veľa úsilia foteniu starými technikami.

Více informací najdete zde.


Právě vychází
fv04-24-obalka-web3.jpg
Tento web používá k poskytování služeb soubory cookie.