10 geniálnych drobností ve fotoaparátoch

Každá značka fotoaparátu má nejaké špecifiká. Niekde je lepšia ergonómia, niekde rýchlejší vývoj, niekde väčší výber objektívov alebo prílušenstva. Podobné zásadné rozdiely tu budú vždy - aj keď často sa pozície vzájomne menia.

Potom sú tu veci, ktoré proste chce mať každý výrobca. A tak sa dopĺňajú do každého fotoaparátu každej značky (alebo aspoň tam, kde sa to oplatí). Tak napríklad nahrávanie videa či LiveView sa postupne stávajú štandardom. Samozrejme, rýchlejšie sa implementujú funkcie, ktoré sú lacnejšie, ale tie hranice sa budú len znižovať.

No a potom existujú funkcie alebo možnosti, ktoré sú špecifické iba pre niektoré značky alebo modely. Často o skutočne geniálne drobnosti - také, ktoré dokážu urýchliť prácu a ktoré napr. pri prechode k inej značke môžu aj silne chýbať. Napriek tomu zostávajú doménou iba tej-ktorej značky a ostatní výrobcovia sa do ich implementácie nehrnú.

Každá značka má takéto svoje zlepšováky. Tu je malý zoznam vecí, na ktoré sa buď zabúda, alebo nie sú poriadne spropagované, ale pritom môžu dosť spríjemniť život.

1) Stabilizovaný senzor - Olympus, Pentax, DSLR Sony. Dobre, toto nie je práve „drobnosť", ale ide o veľmi užitočnú vec, ktorá sa často prehliada.

Keď sa v polovici 90. rokov objavila optická stabilizácia, šlo logicky o systém stabilizácie v objektíve. S filmom to inak nešlo; ostatne, tento spôsob sa používa aj v stabilizovaných ďalekohľadoch. Firmy, ktoré tento systém zaviedli do praxe (Canon a Nikon), v ňom pokračujú aj ďalej a pridali sa k nim aj ďalší (napr. Panasonic). Na druhej strane, Konica Minolta a Pentax zaviedli stabilizáciu pomocou pohybu samotného senzora a toto sa používa aj v niektorých kompaktoch.

Systém stabilizovaných objektívov má svoje výhody - má väčší účinok, ukľudňuje aj obraz v hľadáčiku a stabilizuje aj vstup pre ostriace senzory, takže pomáha spoľahlivejšie ostriť. Avšak zásadná nevýhoda je, že funguje iba v danom objektíve. Čiže s troma objektívmi treba trikrát zaplatiť stabilizáciu; a navyše niektoré objektívy proste stabilizované nikdy nebudú - napríklad malé lacné svetelné pevné sklá typu 50 mm f/1,8. Ani nehovoriac o starých objektívoch z bazáru, ktoré veľmi radi používame.

Ak teda niektorí výrobcovia preferujú stabilizáciu v objektíve - fajn, ale bolo by vhodné zároveň ponúknuť aj stabilizovaný senzor. Nech si majiteľ fotoaparátu vyberie, ktorý spôsob chce používať. Ostatne, na aparáty so stabilizovaným senzorom sa dajú použiť aj niektoré stabilizované objektívy (napr. sklo Leica/Panasonic na Olympus, objektívy Sigma OS na Pentax/Sony) a vybrať si, ktorý spôsob sa má používať. Je škoda, že aj značky, ktoré používali stabilizované senzory v DSLR (Samsung, Sony) od nich v bezzrkadlovkách upúšťajú.

2) Režimy TAv a Sv - Pentax. Expozičné režimy fotoaparátov sa dajú zhrnúť ako PASM. Čiže: plnoautomatický režim (P),  priorita clony (A resp. Av), priorita času (S resp. Tv) a plne manuálny režim (M). Tieto režimy existujú už aspoň pol storočia a sú rozobraté v každej fotografickej knihe. Každý fotograf aj o polnoci vie odpovedať, že priorita času sa používa napríklad na fotenie rozmazanej vody, prioritou clony si zase regulujeme hĺbku ostrosti a tak ďalej.

Ale je tu ešte tretia veličina - ISO, ktoré ovplyvňuje expozíciu v rovnakej miere. Ale ISO takmer nikdy nedostáva rovnakú pozornosť, ako čas a clona - pritom by sa dalo povedať, že ISO meníme na fotoaparátoch najčastejšie. Veď ako používame režimy A a S? Najprv zvolíme ISO, potom clonu alebo čas.

Ale sú aj iné situácie. Niekedy chceme mať pod kontrolou čas aj clonu, ale expozíciu samotnú nechať na fotoaparáte - inak povedané, automatickú voľbu ISO. Inokedy zas treba rýchly prístup k nastaveniu ISO (kolieskom), ale ostatné parametre môže riešiť fotoaparát. Práve tieto dve voľby dopĺňajú štvoricu PASM priamo na voliči expozičných režimov - TAv (Time/Aperture priority) a Sv (Sensitivity priority).

Tieto režimy by mali byť na každom fotoaparáte - hlavne pre pokročilého používateľa sú nepomerne užitočnejšie, než motívové programy.

3) Vlastné nastavenia (C1, C2...) - Canon, Panasonic, Sony a i. Takúto situáciu pozná každý svatobný fotograf. Vonku sa fotia portréty na priorote clony s nízkym ISO a tak alebo onak nastaveným bleskom. Potom sa prejde do kostola a v priebehu minúty treba nafotiť príchod nevesty, s manuálnym režimom, vysokým ISO a zas inak nastaveným bleskom. Alebo sportový fotograf: úplne iné nastavenia treba na závody motoriek a úplne iné na „paddock girls".

Na takéto, a mnohé iné situácie treba rýchlo prepínať medzi dvoma či troma sadami nastavení, pričom v každom môže byť tucet rôznych volieb. Práve na takéto prípady sú niektoré fotoaparáty vybavené režimami C1, C2 (resp. USER a pod.) - fotograf si do takejto jednej „banky" uloží nejakú sadu nastavení, ktorú potom rýchlo vyvolá, alebo môže prepínať medzi dvoma či troma takýmito sadami. Je to výborná pomôcka. Pravda, zmysel má iba vtedy, keď je dostupná okamžite, ideálne priamo na voliči expozičných režimov. Ak treba tieto sady vyberať v menu, stráca sa tým hlavná pointa, čiže rýchlosť.

Pokračovanie článku zo sekcie Redakčný blok najdete zde.

Svet fotografie, Autor: portál ePhoto.sk